Z knihy

 

Im Namen des Staates

(V mene štátu)

 

autor

 

 

 

Andreas von Bülow

ISBN-13: 978-3492230506

Andreas von Bülow narodený v roku 1937, bol 25 rokov (1969-1994) poslancom nemeckého parlamentu, kde určitý čas pracoval aj v parlamentnej kontrolnej komisií, ktorá mala pôvodne vniesť svetlo do podvodov pána Schlacka – Golodowského spojených s východonemeckou tajnou službou – STASI.

 

Keď však v rámci vyšetrovania došla reč aj na západné tajné služby a stále viac bola viditeľnejšia ich rola, ktorú hrajú pri obchodoch so zbraňami, drogami atď., začalo sa tutlať. Poslanec Andreas von Bülow začal byť nedôverčivý a začal na vlastnú päsť rešeršovať, čoho výsledkom bolo napísanie knihy „Im Namen des Staates“ („V mene štátu“). Podarilo sa mu v nej odhaliť systematické prepojenie operácií tajných služieb s organizovanou kriminalitou a terorizmom: tajné služby produkujú čierne peniaze, s ktorými financujú ich nelegálne operácie, zarábajú na obchode s drogami, robia atentáty ... tento zoznam je veľmi dlhý.

 

Od roku 1976 do roku 1980 bol Andreas von Bülow štátnym sekretárom ministerstva obrany, a od roku 1980 do roku 1982 ministrom pre vedu a techniku vo vláde premiéra Helmuta Schmidta. Od roku 1994 pracuje ako advokát v Bonne.

(432)

 

Vierohodné popieranie a klamanie verejnosti

Tajné služby by neboli tajnými službami, keby po každej prevedenej skrytej operácií nepopierali čo možno najvierohodnejšie a s dobrými argumentami ich účasť na operácií. Operácie sú plánované a prevedené (čo sa týka nasadeného personálu, použitých peňazí, materiálu ako aj celkového priebehu operácie) tak, že podozrenie, že by za touto akciou bola práve „táto“ tajná služba sa javí ako výplod chorej fantázie a bláznivej predstavy. Cieľom nie je len perfektné prevedenie samotnej operácie a dosiahnutie skrytého cieľa, ale operácia musí byť prevedená s rovnako perfektne naplánovaným maskovaním a klamaním protivníka.

Potrebné sú a používajú sa „Plausibile deniability“ a vynikajúce dezinformácie.

(430)

 

Vládnutie cez médiá: manipulovaná demokracia namiesto vojenskej diktatúry

Konečne je k dispozícií jeden účinnejší, efektívnejší a zákernejší nástroj na ovplyvnenie ľudí ako bolo holé násilie: televízia a mediálna manipulácia ľudí prostredníctvom zpráv a manipulujúci politici. Kým kniha dokáže zmeniť názor čitateľov len v dlhodobom horizonte, ponúkajú médiá možnosť veľmi rýchlo rozvíriť emócie. Postaviť sa na odpor proti manipulovaným obrázkom a informáciám si vyžaduje vedomosti, znalosť veci, nezávislí názor, zrelý úsudok..., čím disponuje len málo ľudí.

(432)

 

Stratégia napätia

 

Komu sa podarí vyvolať v spoločnosti napätie, ten môže využiť vznikajúce protiklady podľa príslovia „rozdeľuj a vládni“ a bez väčšieho vlastného úsilia môže držať súpera v šachu. Elementy z ktorých je vyrábaná stratégia strachu sú rozdielne a závislé od konkrétnej krajiny, jej kultúry atď. ( neofašistické skupiny, menšiny...).

(486)

Prirodzene by mohli napr. demokrati v USA navrhnúť odzbrojiť obrovský vojenský a bezpečnostný kolos ako aj kolos tajných služieb a usporené peniaze dať na rôzne projekty na pomoc ľuďom. Ale nové analýzy signalizujúce ohrozenie sa zavčasu starajú o nových nepriateľov. Vojensko-priemyselný komplex si vyhľadáva svojich politických zástupcov, akademických mysliteľov a významného spojenca nachádza aj v tajných službách. Títo sa snažia zaistiť napredovanie ich práce. (J. Cook)

(419, 487, 488, 497)

Celkovo sa zdá byť v ofenzíve nie tak islamský fundamentalizmus ale skôr skrytý front tajných služieb, ktorý vyvoláva umelo strach za účelom zdôvodnenia konfrontácie, zachovania vyzbrojovania, prenasledovania tajnými službami (políciou) až po vojenskú intervenciu.

Veľa nápadov pri hľadaní nových nepriateľov za účelom zachovania systému globálneho riadenia cez skryté operácie poskytujú diela (CIA blízkych) profesorov Samuela Huntingtona a Zbigniewa Brezinskeho.

Brezinski je známy jeho prehľadom v skrytej zahraničnej politike USA, ktorú získal ako poradca pre bezpečnosť prezidenta Cartera. Brezinski pozná z vlastných skúseností veľmi dobre detaily skrytých operácií tajných služieb.

Zaujímavá je v tejto súvislosti jeho kniha „ Jediná veľmoc“.

Samuel P Huntington, poradca CIA, profesor na Harvard Center for International Affairs popisuje v jeho knihe „Boj kultúr“ nebezpečenstvo pre západ. V jeho diele vychádza z poznania, že ľudské spoločnosti sa identifikujú len prostredníctvom nenávisti voči nepriateľom. Predpovedá, že svet ostane organizovaný v štátoch, v ktorých sa snaží každý sám za seba alebo ľudia organizovaní v malých kultúrne blízkych skupinách rozšíriť svoju moc, že svet ostane multikultúrny a multipolárny, že západ stratí vplyv vo svete, že islam prostredníctvom jeho populačnej explózie patrične získa, že západ sa bude stále viac dostávať do konfliktu s inými kultúrami, že medzi moslimami a nemoslimami sa uskutočnia vojny, že v konečnom dôsledku je možné zabrániť celosvetovému boju kultúr len tým, že mocní sveta budú pripravení akceptovať a podporovať globálnu politiku, ktorá zohľadní rôzne kultúrne hodnoty. Dá sa tu pozorovať, ako je poukazované na nové hranice priateľ – nepriateľ, ako je tu s vedeckými znalosťami predpovedaný rozpad štátov v dôsledku multikultúrnych napätí.

(412)

K prevratom dochádza pravidelne vždy tam, kde sú ohrozené hospodárske záujmy veľkých amerických firiem/koncernov, kde sa dajú ľahko a lacno ťažiť nerastné suroviny ako ropa, plyn, striebro, zlato, urán a strategické kovy. Keď tajné služby nemajú pri ich skrytých operáciách na vyvolanie prevratov možnosť siahnuť na miestne bezpečnostné zložky ako sú polícia, vojsko atď., na vyvolanie potrebnej nestability sú často používané aj menšiny a ich rozdiely k väčšinám, k iným menšinám alebo k vláde. Pri pohľade z vonku sa to označuje ako stratégia napätia. Z pohľadu spoločnosti, kde sa akcia odohráva je to stratégia destabilizácie. Táto technika je jednoduchá a stará ako ľudstvo samé.

(490)

K privilégiám, ktoré ma svetová veľmoc ako „svetový policajt“ patrí aj dosah na zásoby energie nie iba na blízkom východe (kde sa podarilo USA pod zámienkou akcie potrestania Iraku premeniť tento región na americkú vojenskú zónu) ale aj napojenie sa na obrovské energetické zásoby a zásoby nerastných surovín v nových štátoch centrálnej Ázie a kaspickej oblasti.

(498)

 

Neustále pokračujúce odbúravanie stáročia ťažko vydobývaných ľudských práv pod zámienkou účinného boja proti organizovanej kriminalite, sa dá zastaviť len ak „demokracie“ a ľudia prekuknú, že v skutočnosti majú dočinenia s internacionálnou kriminalitou, ktorá je privilegovaná tajnými službami. Toto platí bohužiaľ tiež a predovšetkým pre „boj proti teroru“

(431)

V priemyselných štátoch, kde má bežné obyvateľstvo sotva ešte šancu prekuknúť komplexnosť životných pomerov v spoločnosti sa dajú pomocou „inštrumentov manipulovanej demokracie“ dosiahnuť výsledky, ktoré v ničom nezaostávajú za diktatúrou. Prostredníctvom politikov vystavených v hospodársky a finančne manipulovaných médiách a so šikovným nasadením „chleba a hier“, dnes nazývaným aj „tititainment“, je možné dosiahnuť fantastické ovplyvnenia obyvateľstva.

V krajinách tretieho sveta, ale tiež v diktatúrach niektorých štátov Ázie môže byť obyvateľstvo, v dôsledku toho že je nútené pracovať za minimálne mzdy, nutkané vyjsť na ulicu a urobiť prevrat. Vojsko, polícia a štátna správa sa tu podieľajú na potláčaní nespokojného obyvateľstva.

(175)

Mafia a bezuzdný kapitalizmus sa navzájom dopĺňajú prirodzeným spôsobom.

Mafia sa môže presadiť v totalitnom štáte len veľmi ťažko.

Štát je alebo fašistický – potom ochraňuje s diktátorskými prostriedkami efektívne záujmy kapitálu alebo je komunistický – potom sú záujmy kapitálu nepodstatné a chránené sú záujmy drobných ľudí – v skutočnosti ide ale skôr o udržanie moci jednej strany a štátnych funkcionárov. Možnosť existencie organizovaného zločinu v oboch systémoch takmer neexistuje.

Mafiánske štruktúry vznikajú v slabých štátoch, kde môžu poskytovať ochranu napr. hornej vrstve spoločnosti za pravidelnú odplatu. Ochranu im nevie zabezpečiť ani polícia ani súdy.

Vďaka ich schopnosti kedykoľvek zlomiť neželaný odpor pri vylúčení verejného súdneho procesu boli príslušníci rôznych organizácií mafie žiadaní pri skrytom boji proti komunistom nie iba v Taliansku ale aj vo Francúzku.